Po dlhých rokoch života v Bratislave, kde som sa narodila, vyrástla, dospela a založila si rodinu a kde dodnes pracujem, sme sa na jar roku 2011 presťahovali z klasickej bytovky na okraji Bratislavy do rodinného domu na juhu Slovenska. Tak sa nám predsa nakoniec splnil sen o dome s veľkým pozemkom, výbehom pre psov a popoľudňajšou kávou na terase. Najväčšiu radosť z tejto zmeny mali určite naši psi, ktorí sa bláznili a naháňali po trávniku skoro celý deň.  Zrazu som sa vrátila do takmer zabudnutých detských čias, keď nás na prázdninách u starkej na dedine každé ráno zobúdzal susedov kohút. Tu sa ráno k sebavedomému a nástojčivému kohútiemu hlasu  pridávajú tichým hrkútaním hrdličky, ktoré sedávajú na stromoch neďaleko našich okien ako sivé bambuľky prilepené ku konárom. Svoju lásku k prírode a všetkému, čo v nej žije som zrejme podedila po svojom starom otcovi, ktorý bol záhradníkom a miloval kvety, stromy aj zvieratá, ktoré s ním žili na jeho malom hospodárstve. Škoda, že som si ho užila len veľmi málo, len ako malé dieťa, pretože mi veľmi skoro umrel. Odkedy sa pamätám vždy som túžila mať psíka, ale moji rodičia nemali pre moju záľubu pochopenie. Preto som si túto svoju túžbu mohla naplniť až oveľa, oveľa neskôr -   keď som sa už ako dospelá osamostatnila. Odvtedy  je pes neodmysliteľnou súčasťou môjho života, mojim kamarátom, verným spoločníkom i mojou bútľavou vŕbou. Možno aj preto je asi celkom prirodzené, že mojím manželom sa stal kynológ, veterinárny lekár.

Našu svorku tvoria okrem našich detí dvaja psi, presnejšie dve sučky: Terinka (Chara Vakuc) - Border Terrier a Tessa (Ataroa CC Devil in the House)- Cane Corso. Jej súčasťou bola desať rokov aj naša mačka uličná, ktorú sme volali Cula alebo Maštkan, keď robila zlotu. V roku 2014 nám umrela - s láskou, vďakou a bolesťou v srdci jej venujem spomienku v "In memoriam".  Bola to práve Cula, ktorá nás, zarytých kynológov a milovníkov psov,  naučila milovať mačky rovnako ako psov. Bolo preto prirodzené, že po presťahovaní sa do rodinného domu pribudli k Cule najprv malí súrodenci Kubko a Mafinka a neskôr Saminka. Dnes sú z nich poriadne veľké pásikavé šelmy, ale aj pradiaci maznáci, podľa toho akú majú práve náladu.  A prečo sme sa rozhodli pre Border Terriera a Cane Corso?  Nuž v našom prípade to nebol cielený výber. Bola to náhoda, či snáď presnejšie hra osudu. Keď nám v roku 2006 umrela naša 15 ročná sučka Lhasa Apso Celestínka stáli sme pred dilemou, čo ďalej. Dokonca sme sa pohrávali aj s myšlienkou,  že psa do bytu už nie. Vtedy zasiahol osud a k môjmu mužovi do ambulancie prišiel  malý, veselý, odvážny psík, ktorého vôbec nedeprimoval fakt, že práve vošiel k veterinárnemu lekárovi. S mojím mužom bol hneď kamoš a ochotne mu poukazoval všetky svoje boľačky. To bolo prvé stretnutie môjho muža s Border Terrierom. Keď vtedy prišiel domov s tým, že on chce bordera, netušila som o akom psovi to hovorí. Dnes som veľmi šťastná, že náhoda napomohla k tomu, aby som toto úžasné plemeno spoznala. 

A pretože sme vždy mali dvoch psov, bol výber toho druhého na mne. Dlho som  váhala a ešte dlhšie vyberala. Nevedela som presne čo chcem, ale vedela som že to bude veľký, silný pes, pri ktorom sa budem cítiť v bezpečí.  Napokon za mňa rozhodol príbeh jedného zo šteniatok z chovateľskej stanice Cane Corso "Devil in the House", ktoré sa narodilo práve v čase keď som zvažovala všetky pre a proti tohto plemena.

Tu je pribeh mojej Tessy: "Môj príbeh je asi najzaujímavejší. Keby nebola moja mamička taká starostlivá, tak by som tu vôbec nebola. Keď som o 20:20 prišla na svet, vôbec som nedýchala, chovateľka si myslela, že ma už nezachráni, ale mamička si ma pýtala a tak náruživo ma oblizovala, že som začala dýchať. A vtedy som všetkým vyčarovala na tvári veľký úsmev a presne tak sa aj volám- Ataroa totiž znamená veľký úsmev. Mamička mi vybojovala život".

 Od prvej chvíle som vedela, že s Tessou patríme k sebe a dodnes svoju voľbu neľutujem.

Chovateľskú stanicu  Juvilon sme založili v roku 2009 s cieľom zúročiť výsledky nášho snaženia a našej práce so psami. Chceli sme v šteniatkach Border Terriera, u nás odchovaných, ďalej predávať výnimočné poľovné vlohy a úžasnú povahu, ktoré naša Terinka zdedila po svojich predkoch. Nakoniec sme však, po nedobrých skúsenostiach s osudmi niektorých našich šteniatok z prvého vrhu, od tohto zámeru upustili. Po obrovskom rozmachu popularity plemena Cane Corso na Slovensku a dopyte po šteniatkach sme sa, možno pre mnohých paradoxne, rozhodli že k tomuto trendu neprispejeme "našou troškou do mlyna". Toto rozhodnutie pramení z dlhoročných skúseností, že kvantita nie vždy prináša kvalitu a popularita mnohým plemenám skôr ublížila. A tak  život plynie a my si ho užívame v rovnakej zostave a tešíme z každého spoločne prežitého dňa.