Cula, Culinka, Maštkan bola z našich zvierat domácich najstaršia. Našli sme ju motkať sa na parkovisku medzi prichádzajúcimi a odchádzajúcimi autami. Bola ešte celkom maličká. Keď som ju vzala domov musela som ju injekčnou striekačkou dokrmovať mliekom. Od prvého dňa bola veľmi čistotná a hneď sa naučila chodiť na svoj mačací záchod. Bola osobnosť, mačka ktorá si bola vedomá svojho postavenia v našej svorke a my všetci sme to rešpektovali. Nikdy sa netúlala a to ani po prestahovaní  do rodinného domu, kde si dopriala slnečného dvora a užívala si voľného priestoru, trávy, kvetov a stromov na záhrade. Jej vychádzky sa napriek tomu obmedzovali len do tesného okolia nášho pozemku a večer bola vždy doma vo svojom košíku, alebo v posteli môjho syna, ktorého si zvolila za svojho najbližšieho ľudského priateľa. Bola nenáročná, nekonfliktná, žila si svoj život malej šelmy urostred ľudí, ktorí ju ľúbili a zvierat, ktoré ju rešpektovali. Tento rok  dovršila úctihodných 10 rokov, ale akýže je to vek u mačky. Vedeli sme že máme pred sebou ešte veľa spoločných rokov. Osud však rozhodol inak a 19. marca 2014 nám ju vzal do mačacieho neba. Nevieme presne čo sa stalo, ale zrejme to bolo auto, ktoré prechádzalo našou inak tichou, nefrekventovanou ulicou. Cula ešte mala toľko síl aby prišla domov, ale už jej nedokázal pomôcť ani môj muž - veterinár. A tak sme ju večer pochovali v záhrade vedľa Rišky, nášho staručkého škrečka, ktorý  tiež tento rok dožil pokojne svoj život . Zbohom Culinka maj sa krásne tam kam si nám odišla a občas si na nás spomeň, pretože my sme ťa veľmi ľúbili a nikdy  na teba nezabudneme.